Dievčina si ho nezaujato prezrela od hlavy po päty a Roman sa zrazu cítil ešte menší. Zapálila si cigaretu a hľadela pred seba. Nezaujatý pozorovateľ by povedal, že na niečo čaká. „Tieto bratislavské pipiny, to je niečo hrozné, myslia si, že sa z nich poserie celý svet. Kde je moja krásna Levoča a dievčatá, ktoré môžeš pozvať po rannej omši na kávu. Dievčatá, ktoré akosi automaticky poznáš a máš sa s nimi o čom rozprávať. O čom sa však dá baviť s týmito pipinami, asi o tom, čo nové v Poluse.“
Roman cítil, ako sa začína červenať, odísť však nevedel. Cítil sa ako boxer tesne pred vstupom do ringu. Keď sa však obrátil, pevne rozhodnutý, že tentoraz sa jej prihovorí, nech to stojí, čo to stojí, vedľa malej prsane už stál opálený dobyvateľ z južných zemí a neprirodzene bielymi zubami jej neúnavne čosi šepkal do ucha.
Romana v tej chvíľu zasiahli dva pocity, ako prvé si spomenul kde tú babu videl, bolo to dnes skoro ráno, keď nasadala pod Magdinými oknami do vylešteného teréňáku a ako druhé mu prišlo nevoľno, veľa piva mu nikdy nerobilo dobre.
Keď sa otočil a ponáhľal sa na čerstvý vzduch, malá Kelčéniová sa na chvíľu obrátila a v jej očiach sa dalo vyčítať trochu zvedavosti a trochu smútku. „Ja sa asi nikdy nezoznámim s nejakým normálnym chalanom,“ pomyslela si, ale potom sa otočila k svojmu hnedému tátošovi a ďalej počúvala jeho neobyčajne hlúpe, ale zároveň lichotivo podmanivé drísty v zlej angličtine.
Zrazu akoby sa v nej niečo vzbúrilo. Náhlivo vytiahla z peňaženky zopár bankoviek, položila ich na stôl a tiež vybehla von.
Zanechala tam nadržané Ferrari, ktoré sa s otvorenými ústami zo zotrvačnosti ďalej natriasalo okolo prázdnej barovej stoličky.

„Krásne dobré ráno,“ zdravím bežiaci čas.
„Krásne ako krásne,“ odpovie on a ďalej si pokojne plynie.
Ja si to nevšímam. Už dávno som si zvykol na jeho hundranie.
„Krásne dobré ráno,“ pozdravím potom lásku a načúvam, či mi odpovie.
Niekedy tak urobí a ja som šťastný, inokedy však zaryto mlčí.
Svojim mlčaním krája moju samotu na ešte viac osamelých  samôt.
Tak sa to stalo i v to nedeľné ráno. Pozdravil som čas, potom lásku, no ona neodpovedala.
„Ako je to možné,“ čudoval som sa. Láska sa určite pomýlila, alebo zaspala.
No tak poďme, zobuď sa.
A ešte raz som pozdravil: „Dobré krásne ráno, láska moja!“
Ticho. Mŕtvolné ticho.
Chytila ma panika. Nevedel som čo robiť.
„Láska, kde si? Neopúšťaj ma! Ja ťa chcem.“
Nič.
Sadol som si fotela a sklonil hlavu do dlaní.
„Veď bez teba som nič. Obyčajné, holé nič. Nechcem nič iné, chcem len teba. Ja viem, že som si ťa nevážil. Ja viem, že som sa venoval všetkému inému, len nie tebe. Môžem však za to. Veď som človek.“
Z nástenného kalendára padal list za listom a ja som ju stále nevedel nájsť.
Prestal som sa zdraviť s časom, nehovoriac už zdravení lásky. Nechcel som počuť to šíre ticho. Pomaly som dostával strach. Strach, že tú moju lásku už nikdy nenájdem.
Prestal som na sebe pracovať a prestal som veriť. Celé popoludnia som presedel v tom kresle.
Jedného rána ma však zobudil hlas času.
„Vstávaj. Už by si mal byť hore. A mimochodom, dobré ráno,“ vravel to neochotne, akoby ho k tomu niečo nútilo. Moje prekvapenie ale sa tým o nič nezmenšilo.
„Čas, čas, vari si len nedostal rozum.“
„Nie, nedostal. On nikdy nezmúdrie. To ja som ho prinútila,“ ozval sa odniekiaľ čísi hlas.
Bol čistý a rozozvučal vo mne staré spomienky.
„Tak ty si mocnejšia ako čas, láska?“
„Závisí ktorú z nás myslíš. Je nás totiž viacero sestier.“
„Myslím teba, teba ktorá ku mne hovoríš.“
„Mňa však nemôžeš dostať len tak ľahko.“
„Čo mám pre to urobiť?“
„Musíš, musíš… Prepáč, ale už musím odísť, človeče.“
A odišla.
Chlapca znova chytila panika. Nebola to však panika, ktorá by mu brala energiu. Táto ho nútila niečo robiť. Prudko sa postavil a prechádzal sa po byte. Začal hľadať. Najprv pootváral všetky šuflíky a pozrel sa aj pod koberec.
Keď nič nenašiel, vybehol von.
Od toho dňa začal znova zdraviť čas i lásku. Vždy to však bola prvá láska a až potom čas.
Pokiaľ neumrel hľadá i teraz, lebo to čo hľadá sa musí hľadať každý deň odznova.

Ťažkopádny vodopád slov zalieval priestor a narážal na naše ostrovy smútku schované kdesi hlboko.

V diaľke spieval čísi hlas a neprestajne sa zakoktával.

Čas sa pomaly vliekol a všetko zaplavila nezmyselnosť.

Ostala nám len prázdna túžba ukázať akí sme dobrí.

Utiekať sa k pitvaniu pocitov.

Kde sa nenachádza práca, nastane skutočná zbytočnosť.

Kde niet poznania vernej bolesti, príde beznádej.

“Chcem žiť!” Vykríklo dievča na pokraji priepasti.

Múrik pod jej nohami vyzeral pokojne a kdesi ešte nižšie sa mihali rýchle reflektory áut.

“Chcem žiť s tebou,” vykríkol chlapec a vyskočil za ňou.

Boh stvoril človeka a z jeho rebra ženu.

Bludná noc sa jagala čistými hviezdami a zdalo sa, že Veľký voz sa chystá vyskočiť na zem.

“Ľúbim ťa,” povedal chlapec a objal dievča.

Láska ľudská je keď v jednom schováme sa dvaja, božská, keď sa v jednom ukryjeme všetci.

“Vidíš ten Veĺký voz! Vidíš ako sa pýta na zem! Myslíš, že by sme sa tam zmestili obaja? Poďme sa na ňom povoziť po tom šírom, krásnom a tajomnom nebi!” Vykríklo dievča vymaniac sa z chlapcovho objatia.

“Pozor,” vykríkol chlapec a strhol dievča naspäť na zem.

Koktavý spev neznámeho speváka prehlušil tlkot dvoch snívajúcich sŕdc.

“Prečo si ma vyrušil,” zakričali jej oči.

“Nerozumiem,” odpovedala jeho skláňajúca sa hlava.

Slová sa pomaly vliekli točitými schodmi a vyratúvali cestu späť.

Prišli na miesto, kde sa museli rozlúčiť.

“Je spln a ja dnes zase nebudem spať,” povedal chlapec.

“Ahoj,” povedalo dievča.

Ich pery povedali: “Priatelia.”

Ruky to však nevydržali a dodali si nádej. Rozišli sa.

Na svietiacej oblohe sa nervózne pomrvil Veľký voz uchovávajúc si nádej na ďalekú cestu.

Tlkot sŕdc sa premenil na tikot prastarých hodín, večne živých a sediacich na tróne lásky.

Dážď večnej túžby kropil steny našich nocí a hasil hranice večného rozdielu.

Roman však v garsónke nebol. Poskakoval v podpalubí Cirkusu Barok ako najnadržanejší a najslobodnejší žrebec na svete. Niekedy sa nič neudeje tri roky a potom prídu tri dni, keď sa udeje všetko.
Strhol ho vír nočného uvoľnenia, ktorému sa celé tie roky tak statočne vyhýbal. Schovával sa pred ním, ako sa schovávame pred neslušnou tetou, ktorú síce potajme obdivujeme, ale strach z toho, že privedie hanbu na rodinu, je oveľa silnejší ako chuť prihovoriť sa jej.
Vyhliadol si takú malú blondínku, čo už asi pol hodinu diskutovala s barmanom. Mal pocit, že ju nedávno videl, len si nevedel spomenúť kde. Nalieval sa fľaškovým Budvarom a čakal na svoju príležitosť. Asi pri piatom pive prišiel barmanovi vynadať jeho kolega, ktorý to už očividne sám nezvládal.  Krátkovlasá blondínka s odhaleným pupkom, vysokými bielymi topánkami, a  pevným popredím osamela. Romanovi sa tak otvorila cesta. On tam však stál ako obarený.  „Veď vyzerá ako zlacnený tovar vo výklade,“ začal si ju znechucovať. Nakoniec sa predsa len osmelil, rýchlo dopil pivo a šiel sa oprieť o barovú dosku vedľa nej, aby si objednal ďalšiu fľašu.

Obidvaja chlapi sa spráskali ako divé svine, bolo im dobre na svete, no a to zase obidve ženy na chvíľu zblížilo. Vlastne bolo na chvíľu dobre všetkým, chlapi nemuseli na nič myslieť a ženy sa len utvrdili v presvedčení, akí sú tí chlapi hovädá a nič si nevedia vážiť.
Magda odviezla Michala domov, keď ho ukladala na posteľ, prišlo jej ho zrazu veľmi ľúto. Hladila ho, až kým nezabudol úplne na svet a nezačal si odfukovať.
Martina zaparkovala v garáži, oprela otca o bránu, a keď zbadala, ako sa rozožíhajú svetlá v obrovskej a vyprázdnenej komunistickej vile, náhle sa otočila a rozutekala sa preč. O pár ulíc ďalej si zavolala taxík. Keď prechádzala cez most, hľadela na vysvietený Cirkus Barok na pokojnom Dunaji, a znova si sľubovala, že tentoraz už bude naozaj všetko inak. O všetkom sa porozprávajú, Roman všetko pochopí a všetko bude iné. Nemôže sa to všetko predsa takto skončiť. A musí mu predsa vrátiť kľúče, no nie? Usmiala sa pre seba nad touto svojou geniálnou zámienkou. Ona predsa nikdy nedolieza.
A zvyšok cesty myslela na to dobre známe odporné divadlo, čo sa asi teraz odohráva doma. Tá ich hra na opúšťanie, scény, vyhrážanie sa rozvodom,  prečo to už dávno neurobili, keď stále vykrikujú, akí sú spolu nešťastní a ako si navzájom skazili život. Ona určite urobí všetko inak.

Volala sa Magdaléna Olenská a jej otec bol nefalšovaný šľachtic. Po pár mesiacoch sa jej nabažil, celý život však nenašiel dosť síl na to, aby sa s ňou rozviedol. Cítil, že ona ho miluje ako len vie, on sa ju však naučil považovať len za akúsi súčasť interiéru.
Magdaléna, po svadbe Slýžová, to dobre vedela. Nevedela sa však zbaviť svojho citu k nemu, nieto ho ešte opustiť, a tak ešte viac zatrpkla, jej chlad sa vyhladil do blýskava a samozrejme nezabudla celý svoj nešťastný postoj dôkladne vštepiť aj jej malej a výnimočne zraniteľnej dcérke.
Keď si vypila, vždy začala nariekať, koľko len mala nápadníkov a že prečo sa musela zaľúbiť práve do takého chrapúňa. Paľo na ňu vtedy len pobavene hľadel a nezúčastnene sa usmieval.
„Báchorky vydatých žien.“

„Keď sme išli sem, rozmýšľal som nad tým, ako asi vyzerala Bratislava, keď tu ten náš ufónsky most nestál… ako dieťa som tu bol raz na návšteve a matne si to pamätám…“ Povedal Paľo a zhlboka sa nadýchol, akoby si chcel to detstvo privolať. Zacítil však len dobre známu vôňu Magdinho plnokrvného tela. Nevdojak ním prešla triaška. A Magda ako správna žena vedela, že ním tá triaška prešla. Potešilo ju to.
Martina tak prišla o jednu z mála možností, keď mohla aspoň pootvoriť srdce otcovi, a Michal si musel objednať bourbon, lebo začal znova intenzívne myslieť na to stretnutie pred pitevňou.
Keď prišiel čašník a Martina si objednávala, podvedome čakal, ako aj jemu z perí opadne ten nadržano úslužný úsmev. Nič také sa však nestalo, očividne si na nej žiadnu zmenu nevšimol.